Poetický Púchov 2024 – Prvé miesto v kategórii stredných škôl
Dňa 5. apríla 2024 som mala možnosť zúčastniť sa slávnostného odovzdávania cien XI. ročníka celoslovenskej literárnej súťaže Poetický Púchov 2024, ktorú usporiadalo Centrum voľného času Včielka v Púchove. Z celkového počtu 91 autorov ocenila odborná porota 27 z nich, pričom vyberala z 236 zaslaných poetických príspevkov reflektujúcich súčasnú dobu, spoločnosť, vzťahy a ostatné aktuálne témy.
Naozaj mi bolo cťou, že som mohla byť súčasťou niečoho tak veľkolepého, niečoho, čo ma povzbudilo v písaní mojich myšlienok, a taktiež mi dodalo motiváciu a sebavedomie sa zlepšovať. Získanie 1. miesta v kategórii stredných škôl z celého Slovenska pre mňa veľa znamená a musím uznať, že som vôbec nepredpokladala, že takéto ocenenie dostanem. Vážim si to a som veľmi vďačná za spoznanie sa s množstvom nových a výnimočných ľudí, ktorí mi pomohli sa dostať do tohto literárneho sveta ešte viac, a medzi ktorými som sa cítila bezpečne, pretože mi ukázali, že sa taktiež pozerajú na svet podobnými očami ako ja.
Táto literárna súťaž bola pre mňa úplnou premiérou a určite chcem dodať, že bez pomoci pani učiteľky Mgr. Jany Huťovej, PhD. by moje básne zostali zapísané iba v poznámkach môjho telefónu a pravdepodobne by neuzreli svetlo sveta. Preto by som chcela aj hlavne jej poďakovať za ochotu a prácu s úpravou veršov mojich vypovedaných myšlienok.
Ukážky mojich dvoch diel:
...pomáha mi sa ventovať
konečne viem, že sa dokážem prekonať.
ventovať do veršov myslím
svoje myšlienky do nich kreslím.
kreslenie myšlienok do veršov znie lepšie ako miesenie v hlave.
niekedy by som ich chcela aj namaľovať
ale to by som musela vedieť nad svojou hlavou viac kraľovať.
vravím hlavne o hlave,
jednostaj mysliacej o životnej prehre.
maľovanie zatiaľ nechávam tak,
možno to raz skúsim, ale radšej už inak.
...milujem sa pozerať na hviezdy,
moja nádej v lepší svet medzi nimi hniezdi.
škŕkanie v bruchu, ale necítim hlad
toto je fakt už úplný pád,
dokonavý či nedokonavý?
ešte stále nedokonal,
mala by som sa s tým už konečne zmieriť
a nie stále nad tým bdieť,
keď viem, že nie je cesty späť.
Paulína Tonkovičová, 5.BA
